Großglockner ultra trail
JK

Großglockner ultra trail

Plány sa menia za pochodu, buď budem sedieť doma, alebo si užijem hory ako sa patrí. Keďže pár bežcov, čo poznám má namierené do Kaprunu, tak ma napadne, že sa pôjdem pozrieť na pretek, ktorý som bežal v roku 2016. Pár dní pred odchodom zháňam ubytko, kontrolujem trasu a som prekvapený, trasu zmenili, teda predĺžili a pridali aj výškové metre. No výživné sú všetky tri trasy tj. 110km a 6500m prevýšenie, 84km a 5000m prevýšenie a 57km s prevýšením 3500m. Časť závodu sa beží vo výške nad 2000mnm. Toľko k parametrom trate.

Ubytovanie mám na chate, ktorá je v Alpenverein. Zisťujem, že za cestu Grossglockner High Alpine Road sa platí mýto, uvažujem, že si kúpim vstup na tri dni, ale nepodarilo sa mi zaplatiť platbu cez web a tak to nechávam na platbu pri vstupe. Chcem si kúpiť diaľničnú známku do Rakúska, ale zrada sa stala, musím si ju kúpiť 18 dní pred plánovanou jazdou do Rakúska. Takže aj toto budem riešiť po ceste. 

Z chaty sa mi ozvali, že musím prísť do 22:00 potom zatvárajú chatu a nedostanem sa dnu. Takže musíme vyraziť z Brna okolo 12:00 aby sa všetko stihlo. Kamarát David sa prihlásil na 57km trasu a tak som mu navrhol, že ho odveziem aj na pretek aj z preteku domov, čo sa mu celkom hodí. Vo štvrtok vyrážame do Kaprunu, cesta je v pohode a krátko po 18tej sme v Kaprune a vyhadzujem ho pri hoteli, kde je ubytovaný. Ja pokračujem na Glockner Haus. Zastavujem sa na vstupe na alpine road a platím poplatok za cestu. Som prekvapený, keď mi chlapík oznámi, že platím zľavnený poplatok (vchádzam do parku po 19:00) a zároveň sa ho pýtam, že či je ok, že budem až do nedele. Odpoveď ma prekvapí, že môžem byť aj mesiac, ale ak pôjdem von z parku tak zaplatím za ďaľší vstup. Ubytko nebudem popisovať, pracuje tam dosť Slovákov ale aj Rakúšanov. Mám polpenziu a som celkom rád, že som si ju objednal. Najem sa a idem spať.

V patok ráno zbalím batoh s foťákmi a po raňajkách vyrážam na obhliadku časti trate. Počasie parádne, aj vo výške nad 2500m je teplo. Zabudol som si opalovák takže mám tvár trochu spečenú. Obhliadol som si trať a presne som vedel, čo budem chcieť nafotiť, budem dúfať, že počasie vydrží. Spravil som pár testovacích snímkov a vraciam sa na chatu.

Večer príprava veci do batohu, zisťujem že má pršať a bude aj veterno a chladno, som rád že som si vzal páperku. Na chate sa dohodnem na raňajkách po 6:00 a po nich hneď vyrážam hore. Prvých 100 výškových metrov je to relatívne v pohode. Pri výstupe vyššie už vidím, či vlastne nevidím nič. Mraky sa prevaľujú, striedavo prší, fučí vietor, potom na chvíľu to ustane a zasa sa to opakuje. Prichádzam k ľadovcovému jazierku, kde sú dvaja chalani ako kontrolný bod. Prezliekam sa do suchých vecí no aj tak je mi zima. Klepem sa a tak pobieham aby som sa zahrial. Stále sa prevaľujú mraky a tak ani nevidím, či ide nejaký pretekár. Zrazu sa na chvíľu pretrhne mrak a vidím, že k nám smeruje prvý bežec. Spravím mu pár fotiek a zastavuje pri chalanoch, prehodí s nimi pár viet a medzitým ho obehne druhý bežec, ktorý je zrazu prvý a je tomu tak až do cieľa. To čo som si naplánoval, že budem fotiť tak mi nevychádza keďže je striedavo hmlisto a veterno takže fotím čo sa dá. Pribieha bežec v bielej bunde s holou hlavou, kuknem cez teleobjektív a mám pocit, že vidím Vlastíka z Brna. Divné nebol na štartovke keď som sa pozeral. Kričím na neho a na chvíľu stratí koncentráciu, rozhodím ho v jeho behu. Pre predstavu aké je počasie, na foťáku mám nasadenú slnečnú clonu ktorá je hlboká cca 10cm, objektív neobraciam smerom k oblohe, keďže prší.Po určitom čase musím utierať sklo, keďže sa na ňom nachádzajú drobné kvapky, ktoré vietor hodí na objektív. 

Postupne prichádzajú bežci Linda Beniačová, David Kosař, stále fotím a skúšam aj iné pohľady keď to počasie umožňuje. Pozerám sa smerom do sedla, odkiaľ sa zbieha do Kaprunu. Nechce sa mi tam ísť. Vyzerá to ako mesačná krajina. Bojujem, či tam ísť, no nakoniec si hovorím, že tam spravím iné foto ako tu.

Som premrznutý, mokrý, ale rozhodnutie ísť do sedla Untere Pfandlscharte (2663 m) a trošku sa zahriať chôdzou bolo to správne rozhodnutie, ktoré som v daný moment spravil. Presúvam sa na spomínané miesto aby som odfotil výhľad na stranu do Kaprunu. Miestom sa preháňajú mraky, dážď a veľa bežcov spraví rýchlu foto a utekajú už z kopca do cieľa. Myslím, že je to jedno z najvyššie položených miest na trati.
Zrazu prichádza pár, chalan hovorí či im spravím společné foto. OK hovorím. Chcel som si ich postaviť tak aby som mal dobré svetlo, ale on si zhodil batoh a niečo hľadal. Tak na neho kričím, že či chce spraviť fotku na svoj foťák. Odpoveď nie som nečakal, kľakne si a v tom momente mi dochádza, čo sa deje. Mikrosekunda a dvíham foťák a fotím, som od nich ďaleko a tak bežím k nim a fotím, skoro ani nemrkám očami aby som niečo nezmeškal. Toto celé trvá pár sekúnd. Dojemné? Áno. Až z odstupom času sa mi chvejú ruky z daného momentu. Je to pre oboch doležitý moment, ktorý som mal možnosť zachytiť. Slečna už musí dojsť až do cieľa preteku.

Krásne a dojemné a to že som bol na danom mieste v tento okamih mi stále hlava akosi neberie. Nechcelo sa mi tam ísť, ale išiel som a nafotil som niečo čo som nečakal, že tam bude. Rozdýchavam to ešte teraz z odstupom 2 dní.

Pomaly sa vraciam na miesto kde som fotil doobedu a pokračujem pomaly na chatu. Po ceste stretávam pár bežcov z Čiech Marcela Rambová, Tomáš Kolář, ktorého poznám z Pyšelského kopečku, čakám však na jednu bežkyňu zo Slovenska. Presúvam sa do svahu oproti a sledujem kto sa ku mne približuje. Zrazu zazriem dámu v ružovom (Majku Kubovú) a už robím fotky. Prehodíme pár slov a je vidieť, že ide na autopilota. Pár bežcov z dlhej trasy vraví, že noc bola náročná. Miestami sa brodili skoro po pás vo vode. Pomerne veľa bežcov to vzdalo, počasie ich odradilo.

Ja sa dostávam na chatu, vyberiem pár fotiek upravím ich v mobile, dám si večeru a idem do postele, som vymrznutý ale spokojný.

Čo na záver? asi odkaz na fotogalériu Großglockner ultra trail