Na začiatok nejaká štatistika aby som bol trochu nudný. Dĺžka 250km prevýšenie 16000m. Trasa sa beží z Grindelwaldu do Grindelwaldu, také pekné kolečko. Nie nebežal som tento pretek, ale…

Začiatkom roku som hľadal nejakú výzvu, alebo niečo čo by ma posunulo trošku viac k foteniu pretekov a ľudí. Vymyslel som si projekt a nechal ho pekne dozrieť. Nemal som vybratú osobu, ktorú by som oslovil so spoluprácou, ale tak nejak som hľadal vhodnú obeť na moje “pokusy”.

Ani neviem ako sa to stalo ale cez instagram som sa bavil so Soňou (vedel som o koho ide, ale osobne sme sa nepoznali). Nadhodil som, že hľadám niekoho koho budem celoročne fotiť, či už pri pretekoch, vlastných projektoch alebo s rodinou. Vtedy ma prekvapila, rýchlosťou odpovede, že OK ide do toho. V hlave mám chvíľu bordel. Utrasiem myšlienky a Soňa posiela zoznam akcií. V tom čase sa chystala na cestu do Venezuely, po príchode sa mala ozvať a doladili by sme veci.

Ako prvý pretek išla Oravskú ultra výzvu, kde som samozrejme bol a fotil. Druhá výzva bolo PTL, ale nakoniec prehodnocujem veci a idem na E250. Týždeň pred odchodom dokupujem balené jedlo ktoré stačí ohriať a zjesť. Požičiavam si 300mm sklo od Olympusu, ktoré nakoniec použijem na pár snímok.. Foťáky nabité powerbanka tiež, dji kamera tiež. Veci zbalené a v utorok ráno o 4tej valím po D1 smer Praha. Desím sa cesty do Švajčiarska predsa len 1100km v jeden deň. Som v Prahe a za odbočkou na letisko stojíme. Obchvat zablokoval nadrozmerný náklad a zastavili premávku. Super 30 minút stojíme na jednom mieste. Cesta potom už ide lepšie, no na niektorých miestach v Nemecku to bolo horšie ako v Taliansku, to som od nemcov nečakal. Blížia sa švajčiarske hranice. Kontrola. Odstavujú ma na miesto číslo jedna. Vypýta si papiere od auta, pas… mrazivo-chladný hlas až mi je úzko. Dlho som nešiel kontrolou na hranici. Zisťujú či mám niečo na preclenie a po chvíli ma púšťajú ďalej.

Super už len pár km a budem tam. Do Grindalwaldu prichádzam okolo 18:00 a idem sa prejsť. Otvorím dvere auta a obleje ma brutálne teplo, hneď sa orosím ako dobre vychladené pivo. Stretnem sa so Soňou a zisťujem, že zajtra im zmenili začiatok a pobežia smer Interlaken a nie na ľadovec hore. Škoda tešil som sa na fotenie tam hore, už som mal vybraté miesta kde chcem fotiť, Nevadí, hlásia búrky tak radšej zmenili trasu aby neohrozili pretekárov. Hľadám ubytko, nemusím spať Grindelwalde, ale niekde inde. Volám spolužiačke zo strednej, ktorá tu žije, že nebudem spať tu hore, ale, že sa presuniem a strenutie dáme asi na piatok alebo sobotu. Ponúka mi ubytko a po chvíli rozmýšľania, idem spať do Interlaken. Poradí mi ohľadom dát vo Švajčiarsku, čo sa mi nakoniec zíde, chvíľu sa bavíme, ale mňa už zmáha únava a idem spať

Ráno idem do Kiental, je tam lanovka tak sa vyveziem a nájdem si pekné miesto na fotenie. Počasie zatiaľ v pohode trochu fúka, ale je príjemne. Keď vidím prvých bežcov tak idem na miesto odkiaľ chcem fotiť, no nejak sa zhlukujú mraky a hrmí. Super, búrku tu fakt teraz nepotrebujem. Naštastie to nie je také Hrozné ako sa zdá. Miestami je riadny prívalový dážď ale fotiť sa dá. Trošku sa bavím a skúšam meniť čas tak aby som mal namiesto predĺžených kvapiek len také bodky vody. Vznikajú pre mňa celkom pekné fotky. Prestáva pršať a trošku sa presúvam. Idú ďaľší bežci. Priblížim si ich a vidím na štartovom čísle slovenskú vlajku. Ivan Husár a Ján Sameliak. Ivana nepoznám ale Janka z videnia hej. Viem, že som ho fotil na Psotkovom memoriály ale aj na Zázrifskom pobehaní. Pofotím ich, pokecáme trochu a idú ďalej.

Za chvíľu prichádza Soňa s Vittoriom a Massimom. Vyzerajú celkom v pohode na to, že majú za sebou 50km. Pofotím ich a frčím dole. Lanovka už nepremáva takže poklusom sa dostávam na parkovisko. Presúvam sa do Kandersteg, kde by mali prísť už po tme. Samozrejme tam stretnem oboch chalanov v dobrej nálade, to je paráda ako si to užívajú. Keď vybehnú tak pribehne Soňa s parťákmi. Trošku im pomáham, naplniť fľašky, dať na nabíjačku hodinky, mobily… proste spraviť im taký ľahký support. Keď odchádzajú tak si hodím do waze trasu do Jeizinen. Hodí mi to dve trasy jedna asi 30km a druhá skoro 300km. Tá kratšia je spoplatnená, nevadí beriem to, štartujem a idem. No po pár metroch zistím, že je to celé uzavreté. Nie 300km sa mi fakt nechce ísť na noc. Vraciam sa do life base a zisťujem možnosti. Miestny chlapík pozerá do mobilu a hovorí, že každú chvíľu odíde vlak. Vlak? Hej vlak, však ja mám auto, nechcem ísť vlakom. Auto naložíš na vlak a sedíš v aute a ideš. Aha. Takže posledný vlak som nestihol a prvý ráno ide 5:22, takže rozkladám si veci v aute a aspoň sa vyspím.

Nevyspal som sa, pretože v noci prišla búrka a búšilo do auta tak, že sa nedalo spať. Ráno rozbitý sadnem za volant a idem teda vlakom popod hory do Jeizinen. Schádzam dole, aby som sa mohol dostať hore. Cesta do Jezinen je kľukatá ako všetky cesty, ktoré smerujú hore pod kopce. Hmla a nevľúdne počasie, to na dnes hlásili trochu inak. Nevadí. Stretávam chalanov, vraj hore bola riadna búrka a trochu boli podchladení, tak ostali na chate, kde sa z toho dostali. Pofotím čosi a čakám tú moju bežeckú trojicu. Prichádzajú, únava je na nich vidieť, na chvíľu tu ostanú a zdriemnu si. O spaní sa nedá hovoriť 30 minút a ide sa ďalej. Mne dochádzajú data a tým pádom neviem nájsť Finnen, nakoniec sa mi to podarí. Pekná dedinka, kde je super zázemie. Ľudia tu povzbudzujú a bežcom doprajú na čo si zmyslia. Vyprevádzajú každého za mohutného aplauzu a zvonenia zvoncov, fakt nádherná atmosféra. Bavím sa s miestnymi a zisťujem, že šibenica, ktorá tam je už len na okrasu tak ju použili asi pre 300 rokmi. Staré drevené domčeky sú na nožičkách a prvé čo ma napadlo asi preto, lebo je veľa snehu. Vyvádzajú ma z omylu, vraj sú to také skladištia na zrno a je to pre to tak spravené aby sa tam nedostali myši. Dobieha Soňa, trošku viac unavená, občerstvujú sa a idú ďalej. Spravil som pár fotiek.

Belalp. Dozvedel som sa, že lanovka ide o 21:50 a potom až ráno, ale že sa dá dostať zhruba do 3/4 kopca autom a potom pešo asi 40minút. Samozrejme zvolil som variantu na pešo. Počítal som s tým, že prídu okolo 21:30 a budú trochu oddychovať. Medzitým sa zastavím v nejakom mestečku kde idem do swisscomu kúpiť švajčiarske číslo aby som mal data. Prichádzam 10 minút pred zatváračkou a po zistení, že potrebujem len pas a 10 frankov hovorím si super, až na to, že pas ostal v aute. Uisťujem ich, že som za 5 minút späť, utekám, hľadám pas, neviem kde som ho založil, či je v batohu alebo v taške. Naštastie som ho našiel a 5 minút pred zatváračkou vybavujem číslo a data. Neskutočný predajca, prepol si mobil do nemčiny a nastavil data, tak ako potrebujem. Platnosť čísla jeden rok. Hurá sadám do auta zapínam navigáciu a nájde mi konečne kam mám ísť. 

Parkujem auto na poslednom možnom parkovisku, beriem batohy, môj s fototechnikou a Sonin s jej vecami. Váha to je celkom riadna. Do Belalp prichádzam okolo 21:00 a očakávam príchod Soni s parťákmi, ale až po zotmení. Únava je na nich vidieť. Najedia sa a Idú si pospať. Chcú vyraziť pred polnocou. Vittorio s Massimom prichádzajú o 23:30 dole a balia veci. Pýtajú sa kde je Soňa? Ja neviem, veď išla spať hore. Hľadáme ju, nakoniec ju Vittorio nájde a budí. Zaspala a vypla aj budík ani o tom nevedela.

Páni sú trošku rozhodený, majú meškanie. Pár minút po polnoci vyrážajú a ja si pobalím svých pár švestek a idem dole do auta, po tme s čelovkou, trošku bojujem, ale nakoniec trafím na parkovisko. Neďaleko je potom tak sa rýchlo umyjem a idem spať. Ráno sa budím okolo 6tej a dám si fajné raňajky, trošku sa preberiem a vyrážam na ďaľšie miesto. Plánoval som na Belwald, ale podľa prepočtov tadiaľ pôjdu po tme takže nemalo význam tam ísť, aj keď tam by vznikli nádherné foto, keďže tam je ľadovec.

Presúvam sa do Grimselpass. Je ráno 10:00 a na parkovisku stretávam chalanov z ČR, Zdeněk Hruška s partiou prichádzajú do life base. Spravím im pár fotiek. Zisťujem, že team THITRE sa nehýbe od toho miesta ako sme sa rozlúčili. Píšem Soni, organizátorovi, v Belalpe im totiž menili GPS tracker tak je možné, že bol nejaký vadný.

Netrvá to dlho a už ich vidím na mape. Idem sa prejsť, čaká ma dlhý deň tak si aspoň spravím nejaké foto iných bežcov. Nájdem asi 4 miesta kde by mohli byť fajn fotky. No ako vždy fotím na jednom mieste, trošku som na seba naštvaný, mať toľko možností a som na jednom mieste, ale za to na peknom mieste. Vyťahujem aj 300mm sklo a skúšam niečo pofotiť s ním. Je príjemne, pofukuje vietor, eď sa človek hýbe tak krátky rukáv je fajn, ale akonáhle zastane tak je pocitovo chladnom, bodaj by nie, však som nad 2000 mnm. Občas sa mraky roztrhnú a ukáže sa mi nádherná scenéria v pozadí.

Za tie dva dni, už podľa tváre viem zaradiť bežcov, zdravíme sa a zasa vidím chalanov ako oproti mne idú. Srandičky ich neopúšťajú ani pod takmer 200km. Pokecáme, pofotím ich a Idú ďalej. Ja čakám. Stmieva sa a tak balím veci a idem do life base. Prichádzajú už po tme, vybieham im naproti spraviť aspoň nejaké foto z noci. 

Ostávajú trochu dlhšie, zdriemnu si, najedia sa a idú ďalej, ja sa tiež presuniem okolo polnoci na ďaľšiu life base a vyspím sa v rámci možností. Parkujem pri Heliporte kde je občerstvovačka. Vrtulník pripravený na heliporte. Zaspávam. Zrazu ma budí hluk, štartujúceho vrtulníku. Otváram oči. Štartuje vrtulník ale iný ako ten čo som ho videl, keď som prišiel. Prespal som štart vrtulníka? Je 5 hodín ráno, pomaly sa rozbieham a dám si raňajky a čakám, fotím a čakám, pýtam sa či si môžem dať sprchu. Jasné v pohode. Super po dvoch dňoch bez sprchy konečne očista.

Prichádzajú THITRE, fotím a kecáme. Vravím počkám vás už v Grindelwalde. OK. Navigácia nejak zblbla a ja sa ocitám v sedle, kadiaľ sa podľa navigácie dá ísť, no značka je nekompromisná, zákaz vjazdu. Nevadí aspoň ich pofotím. Zo sedla to majú tak 4 hodiny do cieľa to je pohoda. Ssadám do auta a pustím navigáciu. Idem dole, ale dole ma zasa chce otočiť naspäť. Čo sa ja nedostanem odtiaľto a budem sa tu motať?

Odbočím na hlavnú a konečne mi navigácia ukazuje správny smer. S malou dušičkou sa suniem do cieľa. Prebiehajú aj iné preteky a parkoviská budú asi plné. Našťastie Terminal je v pohode. Vyberám sa hore do cieľa. Pozerám na tracking a v pohode predikcia ukazuje príchod po 16:00 takže mám kopec času. Je 13:30 motám sa okolo cieľa a fotím. Potom sa idem pozrieť na stánky s bežeckými vecami. Idem pomaly po trase ich počkať, stále mám kopec času je 14 hodín.

Zrazu pred sebou vidím známu tvár. To nie je možné veď majú byť ešte niekoľko kilometrov pred cieľom a nie tu. Kamera v batohu. Našťastie foťák na krku, bežím pred nimi a z otočky ich fotím. Chytajú sa za ruky a bežia do cieľa. Nie je čas zamýšľať sa nad tým prečo tak rýchlo prišli do cieľa. Fotím, prešli sme cieľovú čiaru, teraz prichádzajú tie pravé emócie. Neuvedomil som si, ale Soni tečú slzy, skrýva sa za okuliarmi. Je to neskutočné. Pýtam sa ako to, že sú tu tak rýchlo, no Massimo ich hnal z kopca dole, tak preto. Únava je vidieť, pivo nie je k dispozícii, rýchlo sa občerstvujú a hľadáme kde sú drop bagy a sprchy. Všetci traja toho majú dosť, teplo im zobralo sily. Našťastie sprchy sú na zimnom štadióne takže sa aj schladia. Zisťujeme, že drop bagy z ostatných stanovíšť budú meškať, vraj je veľká premávka. Ideme na zmrzlinu, riešime dopravu domov, či sa Soňa zvezie so mnou, alebo ju vezmú chalani čo idú do Nitry. Niečo ešte pofotím a rozlúčime sa. Mňa to naviguje smer Praha. Tesne pred nemeckými hranicami ma chytí ľahká búrka a má taký uspávajúci účinok, zastanem a trochu si zdriemnem. Po 30 minútach pokračujem a po prejdení hraníc ma chytá riadna búrka, ideme po diaľnici tak 50km/h asi 20-30km, pokračujem ďalej, za 20 minút znovu búrka a znovu ideme pomaly. Pri tretej búrke odstavujem auto a vyspím sa. Keď sa zobudím takto vyzerá lepšie. Pôvodne som mal príchod okolo 6:00 ale prichádzam až o desiatej domov. Unavený si vybalím auto a idem spať. 

Zážitok to bol perfektný. Hovoril som si, nabudúce už takú dlhú cestu nejdem. Dnes po týždni už uvažujem, že by som tam išiel na skialpy.